Jediná zachovaná renesančná kaplnka Bakócz v Ostrihome

Malá mramorová kaplnka, pomenovaná po jeho staviteľovi, je jediná pamiatka z čias renesancie, ktorá sa zachovala počas búrlivej histórie Ostrihomu. Povedzme si niečo o jeho staviteľovi. Postavil si ju ako miesto posledného odpočinku. Tamás Bakócz patril medzi najvýznamnejších cirkevných hodnostárov. Ako syn kolára (výrobca kolies vozov), sa vypracoval na kardinála, menovaného Konstantinopolského patriarchu,  bol jediný v histórii Uhorska, ktorý patril v roku 1513 medzi kandidátov pri voľbe nového pápeža.

Narodil sa 1442 neďaleko mesta Satu Mare, v mestečku Ardud, v dnešnom Rumunsku. Ako mladý muž sa pridal do rádu dominikánov v Satu Mare. Neskôr pokračoval v štúdiách vo Wroclawi a v Padove. V Krakove zložil doktorát z filozofie v roku 1464. Nakoniec štúdiá skončil so svojim mladším bratom Františkom vo Ferrare, v Taliansku. Domov sa vrátil v roku 1470.

Za značnej podpory svojho brata a Gábora Ragnoniho, ktorý bol v roku 1472 menovaný Matejom Korvínom za Sedmohradského biskupa sa dostal na kráľovský dvor. Upozornil na seba počas Sliezskej bitky ako brilantný poradca, zmenil chod bitky v prospech Korvína. Po smrti kráľa podporil najprv jeho syna, Jána Korvína, ale za prísľub funkcie vrchného kancelára zmenil názor v prospech Vladislava II. Jagelovského. V roku 1480 prepúšťa starší brat Valentín Titelské (dnes Srbsko pri Novom Sade) prepošstvo v prospech Tomáša. V roku 1486 ho Menujú za biskupa v Győri, pri ponechaní nadobudnutých majetkov v Titeli. Ešte v tom istom roku sa dohodne s ostrihomským kardinálom, Hippolitom Esteim o výmene pozícií. A o rok (1487) sa stáva Maďarským prímasom.  Za značnej podpory Benátok ho vymenujú za kardinála a 10 rokov zastáva aj funkciu Konstantinopolského patriarchu. Asi dva roky pred smrťou pápeža Júlia II. a jeho pozvanie sa usídľuje v Ríme kde je zaradený medzi pápežských kandidátov. V záujme zvýšenia obľúbenosti míňa nemalý majetok v prospech Ríma a jeho občanov, sľubuje krížovú výpravu proti rozmáhajúcej sa tureckej hrozbe. Nakoniec ale prevaha 18 talianskych kardinálov zvolí 10. marca 1513 Giovanni di Lorenzo de’ Mediciho ako Leva X.

Prepošt - (latinsky praepositus) je označenie pre predstaveného kapituly, ktorý obvykle zodpovedá za materiálne otázky a majetok cirkvi.

Ako pápežský legát bol vyslaný domov s proti tureckou bulou pápeža. Prináša si so sebou aj kúsok renesancie prostredníctvom talianskych majstrov. Boli ním Giuliano da Sangallo, Andrea di Piero Ferrucci a Ioannes Fiorentinus. Kaplnka mala slúžiť ako miesto posledného odpočinku kardinála. Výstavba začala v roku 1506 bola zasvätená zvestovaniu Pána. Na základovom kameni stojí nápis:

THOMAS BAKOCZ DE ERDEVD CARDINAL STRIGONIEN DICA VIT ANNO MDVI

Nápis v červenom mramore v kaplnke určuje presne, kto, komu a kedy postavil toto dielo: THOMAS BAKOCZ DE ERDEVD CARDINALIS STRIGONIEN(SIS) ALME DEI GENETRICI MARIE VIRGINI EXTRVXIT ANNO MCCCCCVII Tomas Bakocz z Ardudu ostrihomský kardinál božej matke Panne Márii s pokorou postavil v roku 1507. Kaplnka bola pristavaná k bočnej lodi katedrály svätého Vojtecha. Rozmery kaplnky sú 29 stôp a 34 stôp.

Stavbu dokončujú pod vedením majstra Fiorentina v roku 1511, okrem oltára z bieleho mramoru. Oltár anjelskeho pozdravu vyrobil Andrea Ferrucci vo Florencii v dielni Santa Maria del Fiore. Jeho posledné sochy sa dostávajú na miesto až v roku 1519. Najvyšší centrálny výklenok oltára zobrazuje zvestovanie Márii s troma anjelmi, pred Máriou pokľakne archanjel Gabriel. Ako vedľajšia postava je zobrazený na oltári aj Bakócz.

Kaplnka bola pôvodne pristavaná k dvojvežovej katedrále svätého Vojtecha. Z tejto katedrály sa zachoval len pôdorys, niektoré rekonštrukčné nákresy archeológov a historické rytiny. Počas 140 rokov búrlivých bojov bola úplné zničená, posledné jej stojace zvyšky dokonalo zemetrasenie v roku 1783. (posledný obrázok dole)

 V 1514 sa mu podarí dosiahnuť zrušenie prímeria so Selimom I. a organizovať krížovú výpravu so 40 000 vojskom pod vedením Juraja Dóžu, ktorá ale prerastie do krvavého takzvaného Dóžovho povstania.  Neskôr po smrti Vladislava II. Jagelonského oslabol jeho politický vplyv a trápi ho vážna bolestivá dna. V roku 1519 po mozgovej porážke sa vzdáva úplne verejného života. 15. júna 1521 umiera a jeho telesné pozostatky sú umiestnené v mramorovej kaplnke.

Král a dvorný páni odprevadili Bakócza na poslednú cestu do svojho posmrtného príbytku. S jeho smrťou sa ukončila éra renesancie v Uhorsku. Darmo sa Mŕtvy kardinál postaral vo svojom závete o údržbu kaplnky, osud to zariadil úplne inak. Po 10 dňoch odvolávajúc sa na tureckú hrozbu vydražili všetok jeho zhromaždený majetok. Kalichy, kríže striebro a zlato sa predávalo akoby boli len hlinené - hlboko pod cenu. Takmer všetko skúpili remeselníci. Zachovalo sa len pár skutočných cenností, tieto uchovávali v zvláštnej klenotnici. Tieto predmety sa postrácali medzi rokmi 1526-1529 neustálim presunom spred tureckej hrozby.

Celkovo sa predalo 300 metrákov relikvií...  "aj 100 metrákov zlata a striebra som videl, predávali sa za cenu 7-9 forintov za marku, ale kúpil som mnohé za 7. Boli to pekné práce nikdy by som ich nedal z ruky za menej ako 14 forintov! Niekto kúpil kalich za 30 forintov, za niekoľko dní ho vedel predať za 70!"

Zachovalo sa len pár relikvií. Kalvária Mateja Korvína, Ozdobný kríž ako náhrdelník, biskupský ornát s erbom Bakocza a takzvaný kódex graduale Bakocz Esztergom.Po obsadení hradu tureckou armádou v roku 1543 vnútornú výzdobu zničili, hlavy sôch na oltári boli tiež zničené, okrem Panny Márie, sochy z bočných výklenkov sa navždy stratili. Architektúru ale nepoškodili.

Osmanský cestovateľ opisuje nadšenie Szulejmana pri prvej návšteve kaplnky kde prehovoril: "Aká to krása! Kizel-alma (zlaté jablko) K tejto  ružovej budove s kupolou už len chýba mihráb a minbar!" Podľa spisu o prebudovanie na mešitu sa mal postarať turecký architekt Sinán. Počas 140 rokov bojov bola budova viac krát zasiahnutá delami ale hrubé múry ju ochránili. Nemala šťastie akurát pri poslednom neúspešnom útoku Osmanov v roku 1685. Osmanské vojská po vyhnaní ostreľovali hrad, dobiť sa im ho ale znova nepodarilo. Nešťastne ale zasiahli viac krát strelami strechu kaplnky ktorá sa preborila.

Minbar - zvýšený priestor z ktorej káže piatkovú imám piatkovú modlitbu.
Mihráb - výklenok v strede steny mešity, orientovaný smerom k Mekke.

28. októbra 1683 mesto oslobodili vojská Jána Sobieskeho a prvý krát po 140 rokoch tu zaznelo slávnostné Te Deum Laudamus. Prvú rekonštrukciu vykonal prímas György Széchényi (1603-1695) v roku 1686. Časť zo strany zborenej katedrály bola zamurovaná a vytvorený samostatný vchod. Poškodená kupola bola nahradená škridlovou strechou. Oltár bol nadvihnutý a posunutý viac ku stene. Pred stallu (chórovú lavicu) pridali barokové mramorové zábradlie. Ďalších zmien sa dočkala kaplnka pri výstavbe baziliky. Prímas poveril správou kostola najprv jezuitov, neskôr, od roku 1717 kostol spravoval menovaný farár.

František Rákóczi II. po dobití ostrihomského hradu 16. septembra 1706 Oznamuje víťazstvo, v Nových Zámkoch a Nitre túto správu uvítajú oslavami. 19. septembra toho istého roku zaznie znova v kaplnke Bakócz Te Deum laudamus.

Obraz Panny Márie v strede oltára našiel hradný kapitán Schuknecht počas odpratávania ruín. Vtedy bol položený na oltár. Schuknecht György Miksa druhý hradný kapitán po vyhnaní Turkov. Kapitánom bol v období medzi rokmi 1719-1732. Jeho telo je pochované v krypte baziliky.  Tí čo prídu na deň zvestovania Panny Márie (25. marca) na sväté prijímanie a spoveď do kaplnky, budú im podľa apoštolského listu vydaného 12. decembra 1854, Piom IX. odpustené hriechy.(3)

 Podľa canonica visitatio z roku 1788 našli obrázok Panny Márie ktorý je dodnes na oltári, v ruinách hradu v roku 1730. Tento obrázok dal zarámovať do strieborného rámu  hradný kapitán Maximilian Schuchknecht. Od toho času sa stalo miesto mariánskym pútnickým miestom čo bolo neskôr potvrdené aj apoštolským listom z roku 1854.(1)

Dodnes ostáva otvorená otázka či sa zachoval hrob Bakócza. 1603 Hieronymus Ortelius, neskôr 1646 Martinus Zeiller píšu jednoznačne o pochovanom biskupovi. (»darinnen ein Bischoff begraben liegt...«) Osmanský cestovateľ Evlia Čelebi spomína hrob - zdobený sarkofág, počas tureckej okupácie v roku 1663.  "Okrem mesta Atény som nikde nevidel tak krásne vypracovaný mramor ako tu. Vytesané ruže, bazalky, hyacinty sú očarujúca práca." Po oslobodení  Széless György z roku 1756 spomína nález pozostatkov počas výstavby krypty. V tomto roku dáva kapitula vybudovať kryptu kde pochovávajú farárov a významné osobnosti, medzi iným aj druhého hradného kapitána Maximiliana Schuchknechta. Neskôr sa preukázalo že ide o kanonika  György Kussanicsa 1754-55. Je pravdepodobné že hrobku odstránili Turci ale Ortelius v roku 1695 píše že ju ešte videl. 

Po odchode Turkov Salamon Schweigger v roku 1577 píše, že videl sarkofág v kaplnke ale Turci ho poškodili, nápisy a hlavy sôch boli zničené, infuly ale poukazujú že išlo o sarkofág biskupa alebo opáta.

Ján Máthes (1785-1848) nám podáva správu z roku 1725-45 že v čase prímasa Imricha Eszterházyho sa našiel bohato zdobený náprsný kríž so smaltovaným náhrdelníkom, ktorý považujú za majetok Bakócza. Dnes je uložený v Národnom Múzeu. Ak je toto pravdou, lebo okrem neho tam už mohol byť len Juraj Szatmári nasledovník Bakócza, lebo nasledovalo 300 ročné obdobie bez biskupov, tak Máthesov predpoklad bude pravdivý. Kedy a za akých okolností sa hrob stratil nevieme. Ak by sa bolo ale niečo našlo, po výstavbe krypty baziliky by boli uložili pozostatky tam. Ako sú tam aj iné sarkofágy biskupov z ruín katedrály svätého Vojtecha.

Za aké dôležité považovali toto historické miesto potvrdzuje aj fakt, že kaplán Juraj Széles od roku 1750 slúžiaci v tejto farnosti vypracoval podrobný popis ruín katedrály už v roku 1759. Prvý podrobný rukopis od neho dostal prímas František Barkóczy v roku 1763. Počas búraní ruín s poverením prímasa boli zaznamenané všetky dôležité nalezy, hlavne úlomky kameňov s nápismi. Tieto záznamy sú zhrnuté v spise z roku 1765. Podobný záznam z roku 1763-64 viedol aj hlavný architekt Ferdinand Rössel. Nákresy ktoré sa zachovali dodnes vyhotovil na žiadosť Barkóczyho Anton Hartmann. Je to jediná a prvá takto "archeologicky" zdokumentovaná stavba na území Maďarska.

Veľkolepým projektom začali po vymenovaní nového arcibiskupa Alexandra Rudnaya v roku 1819. Bazilika obrovských rozmerov potrebovala miesto, preto kopec začali umelo znižovať o 8 až 12 metrov. S hlušinou vytvárali dnešnú prístupovú cestu k bazilike. Pre umeleckú hodnotu a historickú kontinuitu biskupského sídla vypracovali veľkolepý plán premiestnenia tejto kaplnky. Základový kameň baziliky položili 23. apríla 1822 na deň svätého Vojtecha. Kaplnku bolo potrebné premiestniť o 17 metrov a o 11,4 metra hlbšie. Museli ju rozobrať na 1600 častí, do každej časti vyryť presné označenie a počas výstavby otočiť o 180 stupňov. Kaplnku začali rozoberať 1. júna 1823, o niekoľko mesiacov, 12. novembra už stála na novom mieste. Starú medenú kupolu už zachrániť nevedeli, postavili preto tehlovú, ktorá dostala neskôr vnútornú neorenesančnú výzdobu podľa plánov, Jozefa Lipperta. Pôvodný vchod bol zamurovaný, dolná časť dostala mramorový obklad, stred zdobí polkruhové okno ktoré je jediným zdrojom prirodzeného svetla. Chórové lavice boli premiestnené pod nové okná. Pôvodne boli na strane terajšieho vchodu z baziliky. Mramorové zábradlie pred chórovými lavicami boli premiestnené pravdepodobne zo severnej strany hradného návršia a pochádzajú z 15 storočia. Túto časť obýval aj Bakócz, kým Južnú časť na skalnom brale obývala 10 rokov kráľovná Beatrix, vdova po Matejovi Korvínovi. Vzdávame vďaku tým ktorý sa pričinili svojím umom a snahou zachrániť tento jediný renesančný klenot Ostrihomského hradného návršia.

Podľa neoverených informácií bolo počas výstavby baziliky, pri zemných prácach nájdených asi 200 kostier. Tieto boli všetky uložené do Kaplnky Bakócz.

Zdroje:

1.) Horler Miklós: A Bakócz kápolna az esztergomi főszékesegyházban.
Helikon/Corvina, Budapest, 1987 https://library.hungaricana.hu/hu/view/EsztergomKonyvek_130/?pg=0&layout=s
2.) Tájak–Korok–Múzeumok Kiskönyvtára 635 szám Bakócz kápolna(2000) Horler Miklós - H. Tabajdi Márta
https://library.hungaricana.hu/hu/view/EsztergomKonyvek_131/?pg=0&layout=s
3.) Emlék-könyv az esztergomi főtemplom 1856-diki augustushó 31-dik napján (1856)
https://library.hungaricana.hu/hu/view/EsztergomKonyvek_176/?pg=0&layout=s