Történelmi árvizek, Historické povodne

Veľké povodne na Slovensku do konca 17. storočia

V kronikách sú o povodniach v dávnejšej minulosti mnohokrát len opisné, nepriame a niekedy tiež nejednoznačne datované informácie. Napríklad, podľa obecnej kroniky povodeň v Chminianskom potoku niekedy okolo roku 1395 úplne zničila šarišskú obec Chmiňany, aj s kostolom zasväteným svätému Štefanovi. Obec Chmiňany bola pôvodne v údolí pri ceste do doliny Hornádu a smerom na Gelnicu, ale po ničivej povodni vystavali novú obec a kostol svätého Michala na bezpečnejšom mieste, na blízkom kopci.

Dokladom o veľkej povodni vo Váhu niekedy pred rokom 1379 alebo snáď aj priamo v tom roku, je listina uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Veľkého, ktorou nariadil pánom zo Záblatia dovoliť mestu Trenčín ťažbu dreva na opravu povodňou poškodeného mosta cez Váh.

O výskyte povodní v Dunaji v stredoveku existuje viacero dôkazov. Na budovách v okolí rakúskych miest Linz a Krems sa zachovali pamiatky na veľkú povodeň v roku 1012. V Rakúsku doteraz existujú značky o maximálnych hladinách vody pri povodniach v rokoch 1210, 1342 a 1402. Povodne v Dunaji často ohrozovali územie dnešného Žitného ostrova a preto Žigmund Luxemburský, uhorský, český a rímsky kráľ, nariadil v roku 1426 opravy ochranných hrádzí a prepážok vo vtokoch do dunajských ramien, ktoré poškodili predchádzajúce povodne. Kráľ Žigmund mal záujem o Bratislavu, ako o dôležitý oporný bod v jeho stredoeurópskej ríši. V roku 1423 začal prestavbu bratislavského hradu, ktorej súčasťou boli rozsiahle opevňovacie práce a výstavba hradného paláca. V roku 1430 Žigmund prikázal v Bratislave postaviť most cez Dunaj, ktorého časť stála na pilieroch a časť mostnej konštrukcie bola položená na veľkých člnoch. Záznamy o poškodeniach tohto mosta možno považovať za dôkazy o výskyte dunajských povodní rôznej veľkosti v 1. polovici 15. storočia. Povodeň 20. marca 1439 z mosta odtrhla jeden čln, 30. júla 1440 z  mosta odplavila tri polia, na Veľký piatok roku 1443 odplavila a zničila celý most.

Uhorský kráľ Matej Korvín dal v roku 1472 postaviť v poradí ďalší z mnohých bratislavských mostov cez Dunaj, ktorého konštrukcia bola podobná predchádzajúcemu mostu. Dunajské povodne často poškodzovali aj tento most. Povodeň na začiatku septembra 1478 poškodila tri mostné polia, na Nový rok 1482 a na jar roku 1485 most poškodil ľadochod, na konci júla 1485 poškodila most povodeň a nasledujúca povodňová vlna ho 1. septembra 1485 zničila, pričom podľa údajov v kronikách počas tejto povodne v auguste 1485 zahynulo v Bavorsku mnoho ľudí. V roku 1486 most cez Dunaj poškodil ľadochod a kráľ Matej Korvín donútil mesto na jeho opravu.

Kronikári opísali dunajské povodne, ktoré sa vyskytli v rokoch 1490 a 1499. Na slovenskom úseku Dunaja sa doteraz najväčšia hodnoverne zaznamenaná povodeň vyskytla v auguste 1501. Zrážky v hornej časti povodia rieky a takmer súčasné stretanie sa kulminácií povodňovej vlny postupujúce v Dunaji s povodňami v jeho prítokoch, vytvorili extrémne veľkú povodeň, ktorej maximálny prietok vo Viedni vyhodnotila rakúska hydrologická služba na Qmax ≈ 14 000 m3∙s1 (na porovnanie: v súčasnosti je v profile Bratislava Qmax.100 = 11 000 m3∙s1, Qmax.1000 = 13 500 m3∙s1 a Qmax.10000 = 15 000 m3∙s1). V archíve Bratislavy sú uložené listiny vystavené 6. mája 1503, ktorými český a uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský na tri roky oslobodil mesto od platenia kontribúcií a poplatkov ostrihomskému arcibiskupstvu a tiež nariadil, aby sa od obyvateľov Bratislavy nevymáhali dlhy, pretože povodeň (pravdepodobne augustová povodeň roku 1501) im spôsobila veľké škody na majetku.

V roku 1497 postavilo mesto Žilina drevený most cez Váh, ktorý zničila povodeň a mesto ho už nechcelo opraviť. Zachoval sa zápis o tom, že zasiahol sedmohradský vojvoda a uhorský kráľ Ján Zápoľský, ktorý žiadal miestnych zemepánov, aby mesto Žilina dostalo drevo na výstavbu nového mosta.

Károly Némethy spomína pri príležitosti stého výročia v publikácii "Pešť  - Budínska povodeň v roku 1838", že 6. marca bol Dunaj bez ľadu. O dva dni na to sa pretrhli ľady pri Bratislave a zasekli sa pri Komárne a Nyergesújfalu. Týmto sa zatopila Tátska a Dorogská cesta. (na mape cesta s číslom 111 a 11). Toto ale netrvalo dlho. Hory ľadu sa prehnali popri Ostrihome a zasekli sa pri obci Dömös. Hladina vody začala hrozivo stúpať, tlak vody tu ešte posunul ľady o kúsok nižšie ku Kisoroszi. Tu začína deliť Dunaj Szentendrejský ostrov, obe ramená boli v tom čase už zamrznuté, hory ľadu, dreva, slamy a nánosov povodne takmer úplne zastavili tok vody. Pokračovanie článku Pamätné tabule ľadovej povodne z roku 1838 v meste Ostrihom a Štúrovo.

V 16. a 17. storočí sa v Dunaji vyskytli ďalšie významné povodne. V bratislavskom mestskom archíve sú záznamy o ľadovej povodni v roku 1526. Voda v Dunaji vzdutá ľadovou bariérou v noci zaplavila časť mesta, vrátane dnešného Hlavného námestia. Náhly príchod záplavy počas noci spôsobil medzi obyvateľmi mesta paniku, čo prispelo k jej tragickým následkom. Počas povodne sa utopilo 53 ľudí, 97 kráv a takmer všetka hydina. V nemeckých kronikách sa uvádza, že od 24. februára do 1. mája 1531 pršalo každý deň, čo spôsobilo veľkú povodeň, ktorá sa v Nemecku a Rakúsku doteraz hodnotí ako druhá najväčšia dunajská povodeň od roku 1501. V kronikách sa zachovali opisy povodne v júli 1572, počas ktorej Dunaj spôsobil veľké škody v rakúskom meste Krems, pričom voda zanechala nánosy vo vinohradoch, na poliach a lúkach. Most cez Dunaj v Bratislave poškodili povodne v roku 1573, 15. decembra 1637 a v roku 1664. Na začiatku júla 1670 povodeň zaplavila veľkú časť územia dnešného Žitného ostrova medzi Bratislavou a Komárnom Počas tejto povodne zahynulo približne päťsto ľudí a utopilo sa vyše 4 tisíc kusov dobytka.

Správy o povodniach v Liptove sa zachovali už od 16. storočia v zachovaných kongregačných zápisniciach Liptovskej župy a ružomberských mestských protokoloch. V minulosti v Liptove vyskytli ničivé povodne približne raz za 35 až 50 rokov. Známe sú informácie o povodniach vo Váhu v roku 1557 a 3. až 5. júla 1593, počas ktorých voda zničila obilie na poliach, zaplavila záhrady a lúky a zrútilo sa viacero domov. Veľká povodeň prebiehala vo Váhu počas kongregačného zhromaždenia Trenčianskej župy v roku 1594. Zachoval sa aj záznam o povodni 20. augusta 1622, ktorú spôsobili výdatné dažde. V záznamoch kastelána Oravského hradu je opísaná veľká povodeň v Orave 14. septembra 1642. Jezuiti, ktorí v Trenčíne sídlili v rokoch 1646 až 1773, podrobne opísali ničivé povodne vo Váhu v rokoch 1652 a 1662, keď voda zaplavila takmer celý Trenčín a v meste i v okolí spôsobila veľké povodňové škody. Podľa jezuitských záznamov sa vážske povodne opakovali priemerne každé štyri roky. V kronikách sa tiež uvádzajú opisy ničivých povodní vo Váhu, ktoré sa vyskytli v roku 1602, v auguste rokov 1625 a 1665 a tiež v roku 1683.

Významné miesto medzi povodňami na Slovensku majú povodne spôsobené mimoriadnymi zrážkami na konci júla a začiatku augusta 1662, ktoré zasiahli povodia Oravy, Váhu a Popradu. Počas týchto povodní zahynuli desiatky ľudí, voda zničila mnoho domov, odplavila mosty a zaplavila polia, na ktorých zničila úrodu a zostali iba hrubé vrstvy nánosov.

Povodne na Slovensku v 18. a 19. storočí

V mestskom archíve sa zachoval opis povodne v Dunaji v roku 1721, ktorá spôsobila v Bratislave veľké škody. Iná dunajská povodeň, ktorá sa vyskytla koncom októbra 1787, pretrhla hrádze na petržalskom brehu, voda tiež zaplavila časti mesta na pravom brehu a obec Karlova Ves. Rakúska hydrologická služba vyhodnotila maximálny prietok vody pri tejto povodni vo Viedni na Qmax ≈ 11 800 m3∙s1.

V roku 1725 sa na Slovensku vyskytlo viacero povodní, ktoré spôsobili výdatné dažde. Zachovali sa správy o povodni vo Váhu, ktorá začala 28. mája v hornom Liptove a v Žiline kulminovala 30. mája 1725. Na začiatku augusta 1725 sa vyskytli povodne najmä vo vodných tokoch v hornej časti povodia Váhu a v povodí Popradu. Extrémny priebeh mala povodeň 4. a 5. augusta 1725 v Smrečianke (pravostranný prítok Váhu zo Západných Tatier). Vodný prúd zaplavoval a odnášal domy z obcí Žiar a Smrečany. V Okoličnom, pred ústím Smrečianky do Váhu, voda okrem viacerých  domov zničila aj miestny cintorín, pričom vyplavila približne 100 pochovaných tiel. Rozvodnil sa aj Váh, ktorý poškodil sklady postavené na pozemkoch pri rieke v Ružomberku a Žiline. V rovnakom čase, 6. augusta 1725, povodeň v Poprade zaplavila domy vo viacerých obciach a ľudia sa zachraňovali na strechách. Povodeň zničila mosty cez Poprad a jeho prítoky, zaplavila polia, lúky a záhrady. V rokoch 1748 až 1750 boli povodne vo Váhu každú jar. Počas týchto troch rokov povodne v Považskej Bystrici zničili 45 domov. V rovnakom čase zničili povodne v Liptove obce Čemice a Uhorská Ves a mosty cez Váh v Liptovskom Mikuláši, Vlachoch a Ružomberku.

Počas mimoriadne mrazivej zimy na konci roku 1783 a začiatku roku 1784 sa takmer v celej západnej a strednej Európe vytvorili v snehovej pokrývke veľké zásoby vody a hladiny riek pokryl hrubý ľad, napríklad na Dunaji v Bratislave odmerali ľad hrubý až 57 cm. Náhle oteplenie na konci februára 1784, ktoré sprevádzali výdatné dažde, spôsobilo veľké povodne v mnohých európskych riekach, napríklad v Temži, Rýne, Mohane, Vltave, ale na Slovensku sa v tom čase rozvodnil len Hron a niektoré ďalšie menšie vodné toky.

Počas jari a leta roku 1813 sa vyskytovali dlhotrvajúce a mimoriadne výdatné dažde, ktoré spôsobili koncom augusta a v prvej polovici septembra viacero za sebou nasledujúcich povodňových vĺn takmer vo všetkých vodných tokoch na severnom, strednom a východnom Slovensku. O stave krajiny v čase výskytu týchto extrémnych ničivých povodní nie sú priame údaje. Z dostupných informácií sa možno oprávnene domnievať, že krajina ešte nebola poškodená takými ľudskými aktivitami, ktoré by mohli významnejšie zosilňovať povrchový odtok. V tom čase na Slovensku dominovalo manuálne obrábanie poľnohospodárskej pôdy, chov dobytka a oviec. V tých časoch v mestách stále prevládala remeselnícka výroba, ktorá tiež bola doplnkovým zamestnaním vidieckeho obyvateľstva, ale skutočná priemyselná výroba sa začala rozvíjať až v 2. polovici 19. storočia. Podľa sčítania obyvateľstva v 1869, takmer 60 rokov po uvedených povodniach, žilo na Slovensku necelých 2,5 mil. obyvateľov, z ktorých 70 % boli roľníci a z nich 60 % malo menej ako 5 jutár pôdy, necelé 3 ha (od roku 1764 sa v Uhorsku používalo viedenské, katastrálne alebo dolnorakúske jutro – Joch, čo predstavovalo plochu 5 756 m2, približne 0,58 ha). V úradných záznamoch sa zachovala informácia, že v roku 1871 bolo na Orave len 12 187 záprahových pluhov, ale z toho ešte 12 064 drevených. O ničivých povodniach v lete roku 1813 existujú písomné svedectvá v knihách, kronikách a tiež v dobovej dennej tlači.

Z opisov vážskej povodne je najznámejšie svedectvo českého historika, politika a kultúrneho dejateľa Františka Palackého, ktorý ju ako 15ročný chlapec prežil v Trenčíne a jej ničivý priebeh sledoval z trenčianskeho hradu. Palacký napísal, že povodeň zaplavila pri Trenčíne celé údolie Váhu, z vody vyčnievali len koruny stromov a strechy niekoľkých domov. Povodňová vlna unášala drevenice aj s ľuďmi na strechách, mnoho ľudí sa zachraňovalo len na drevených trámoch a doskách a okolo nich plával domáci dobytok. Podľa oficiálnych údajov počas povodne v povodí Váhu v auguste 1813 zahynulo v Liptovskej, Oravskej, Turčianskej a Nitrianskej stolici spolu 287 ľudí, voda zničila veľký počet domov, zapríčinila viacero zosuvov svahov, na poliach zničila úrodu, vytvorila hrubé vrstvy nánosov a vznikli obrovské materiálne škody. Podľa neskorších rekonštrukcií povodne, ktoré boli vypracované v rámci prác na generálnom projekte úpravy a využitia Váhu dokončenom v roku 1930, dosiahol maximálny prietok Váhu v Žiline Qmax ≈ 3 300 m3∙s1, v Púchove Qmax ≈ 3 900 m3∙s1, v Trenčíne Qmax ≈ 4 000 m3∙s1 a po transformácii v širokom údolí v Piešťanoch Qmax ≈ 3 900 m3∙s1.

V lete roku 1813, práve v čase výskytu povodní, sa vo Vysokých Tatrách zdržiaval švédsky lekár a botanik Göran Wahlenberg (opísal viac ako tisíc tatranských rastlín), ktorý ako ich príčinu uviedol predchádzajúce dlhotrvajúce výdatné zrážky a za nimi nasledujúce extrémne lejaky. Podľa Wahlenbergovho opisu bola zem tak veľmi nasýtená, že už nebola schopná zadržiavať žiadnu dažďovú vodu. Wahlenbegrov sprievodca, evanjelický kňaz a botanik Tomáš Mauksch v spomienkach napísal, že v Kežmarku sa ľudia zachraňovali na strechách a voda zničila mnoho domov, stodoly a okrem jedného všetky mosty cez Poprad a jeho prítoky. Povodne v lete roku 1813 zasiahli aj ďalšie povodia na Slovensku, povodie Hrona, Hnilca, Hornádu, Torysy a Bodvy, kde napríklad v Štóse povodeň zničila 12 domov.

V roku júli 1845 sa vyskytli veľké povodne v povodiach Popradu, Hnilca, Torysy, Slanej a Váhu. Povodeň poškodila alebo zničila v Rožňave 92 a v Sabinove 150 domov.

V 19. storočí sa počas zimy v koryte Dunaja často krát vytvárali ľadové bariéry, ktoré následným vzdutím vody ohrozovali územia ležiace pri rieke. V roku 1809 sa voda vyliala do Petržalky, kde zničila 127 domov a zahynulo 113 koní a 132 kráv, ale obyvateľov stihli včas evakuovať. Ľadová povodeň v roku 1809 patrí v tejto skupine povodní k extrémnym povodniam, pretože postihla obce nielen pri Dunaji na úseku od Bratislavy po Komárno, ale tiež obce pri dolnom úseku Moravy. Vo Vysokej pri Morave povodeň zničila 35 a v Zohore 50 domov. V Komárne 2. februára 1809 ľadovou bariérou vzdutá dunajská voda pretrhla ochrannú hrádzu a zničila približne 400 domov. V roku 1830 dunajská ľadová povodeň poškodila Štúrovo. Ľadové povodne, ale už bez väčších nepriaznivých následkov, ohrozovali Bratislavu v rokoch 1837, 1838 a 1847. Naopak, veľké škody spôsobila ľadová povodeň, ktorá 5. februára 1850 zaplavila časť mesta a zahynulo šesť ľudí.

Počas dunajskej povodne v roku 1876, keď bol 25. februára v stanici Bratislava maximálny prietok vody Qmax = 7 800 m3∙s1, sa v Dunaji pri Komárne vytvorila ľadová bariéra. Voda z Dunaja vtlačila ľadové kryhy do Váhu tak, že posunuli most cez rieku smerom proti prúdu a na dvoch miestach pretrhli hradby vojenskými prostriedkami nedobytnej komárňanskej pevnosti. Pri Kľúčovci, Kližskej Nemej, Malých Kosihách, Zlatnej na Ostrove, Novej Stráži a Komárne sa pod tlakom vzdutej pretrhli v tých časoch ešte technicky nedokonalé dunajské ochranné hrádze, pri Kameničnej a Kolárove vážske hrádze a tiež hrádze Malého Dunaja v celkovej dĺžke 3,35 km. Voda zaplavila celé Komárno a 58 700 ha územia v katastroch 40 obcí Žitného ostrova. V rovnakom čase bola veľká povodeň aj v Morave, ktorá zaplavila územia na jej brehoch od Skalice až po Devín. V januári 1880 sa ľadová povodeň zopakovala v miernejšom rozsahu. Voda pretrhla ochrannú hrádzu pri Váhu v dĺžke 250 m, zaplavila dolnú časť Žitného ostrova a časti Kolárova a Komárna a zničila most cez Malý Dunaj. V auguste 1893 povodeň pretrhla hrádze na Ondave a zaplavila rozsiahle územia.

Desať dní trvajúce zrážky a za nimi nasledujúce lejaky od 26. do 31. júla 1897 spôsobili v Dunaji mimoriadne veľkú povodeň, ktorej maximálny prietok bol v profile Bratislava vyhodnotený na Qmax = 10 040 m3∙s1. Počas povodne voda zaplavila Devín, zničila viacero domov v Prievoze, vo Vrakuni a dokonca aj vo Vysokej pri Morave. Počas povodne sa pretrhla ochranná hrádza pri Veľkom Léli (rkm 1783) a voda zaplavila územie Žitného ostrova na ploche 9 775 ha. Ďalších 5 120 ha bolo zaplavených v oblasti pri Malom Dunaji a územie medzi riekami Nitra a Dunaj sa údajne takmer celé ocitlo pod vodou.

Doteraz najväčšia povodeň od začiatku regulárnych hydrologických pozorovaní na slovenskom úseku Dunaja (pozorovania vodných stavov začali v roku 1823 v stanici Bratislava v a v roku 1830 v stanici Komárno) sa vyskytla v septembri 1899. Povodeň kulminovala 19. septembra 1899, keď bol v stanici Bratislava maximálny prietok vody vyhodnotený na Qmax = 10 870 m3∙s1. Nasledujúci deň, 20. septembra 1899 sa pretrhla dunajská ochranná hrádza pri Číčove (rkm 1800), čo spôsobilo zaplavenie územia a s ním spojenú transformáciu povodňovej vlny a preto bol v Komárne zaznamenaný už len rovnaký maximálny vodný stav ako pri kulminácii predchádzajúcej menšej povodne v roku 1897. Následky tejto povodne na obyvateľstvo však boli vďaka významnému zlepšeniu systémov organizácie ochrany pred povodňami miernejšie ako je jej mimoriadny hydrologický význam.

 Povodne na Slovensku v 20. storočí a na začiatku 21. storočia

Náhle oteplenie vo februári 1923, ktoré sprevádzali výdatné zrážky, zapríčinilo povodne v Morave, Váhu, Hrone a Dunaji. Dunaj v Bratislave kulminoval 7. februára 1923 pri maximálnom prietoku vody Qmax = 8 685 m3∙s1. Už dva roky predtým bola v Dunaji povodeň, ktorej maximálny prietok dosiahol 12. septembra 1920 veľkosť Qmax = 8 615 m3∙s1. V nasledujúcom období, až do veľkej povodne v júli 1954, maximálny ročný prietok v Dunaji prekročil veľkosť 7 000 m3∙s1 len v troch rokoch: 23. júna 1926 (Qmax = 7 145 m3∙s1), 6. júna 1940 (Qmax = 7 300 m3∙s1) a 19. augusta 1949 (Qmax = 7 065 m3∙s1). Jarná povodeň na východnom Slovensku v roku 1924 mala charakter prírodnej katastrofy a svojimi ničivými účinkami prevýšila všetky povodne od roku 1893. Povodeň poškodila ochranné hrádze na riekach Bodrog, Tica a Ondava.

Na slovenskom úseku Moravy mala veľmi nebezpečný priebeh povodeň v Morave v roku 1941. Povodeň je výnimočná aj tým, že trvala približne tri mesiace a mala objem dvakrát väčší ako ďalšia extrémna povodeň v Morave, ktorá sa vyskytla v júli 1997.