Múzeum a skanzen v Szentendre

23.02.2014 - posledná úprava článku.

Obrázok používateľa Willant
Prvé tomuto podobné múzeum bolo založené na území Maďarska v 19 storočí. Základnou myšlienkou bolo vytvoriť múzeum, kde sa dá demonštrovať komplexný vidiecky život bývania, zo všetkým k tomu patriacim zariadením, ponímajúc prácu na dedine, remeslá, kultúru a tradíciu sviatkov. Od polovice 19 storočia sa vďaka kapitalizmu rozmáhal silný mestský modernizačný urbanizačný trend v krajine, tiahnuci od severozápadu v celej Európe. Vďaka tomuto začal rýchlim tempom zanikať tradičný vidiek. Prvý skanzen založil švédsky vedec Arthur Hazelius v roku 1891 neďaleko Štokholmu. Tu sa snažil pozbierať a zachrániť tradičnú Švédsku vidiecku kultúru bývania a života. Miesto bolo založené v mestskej časti Skansen, preto sa dnes každé takéto múzeum volá skanzen. Tento názov prebral od Švédov celý svet. Prvým maďarským skanzenom bola výstava milénia (1000 ročné jubileum príchodu Maďarov do karpatskej kotliny) v roku 1896, kde bola veľkou atrakciou takzvaná etnografická dedina s 24 kompletne zariadenými domami. Bohu žiaľ po slávnostiach sa domy zbúrali. Predmety tam vystavené sa našťastie zachovali, dodnes zdobia zbierku v Szentendre. Na ďalšie pokračovanie veľkolepého projektu skanzenu bolo treba čakať takmer 70 rokov.
 
 

Dôvody boli tak finančné ako aj historické. V roku 1949, po ukončení Druhej svetovej vojny. Bol nápad skanzenu zase oživený. Spustil sa monitoring celej krajiny, vytvorili databázu objektov do ktorej bolo zahrnutých od 18 do 20 storočia viac ako 400 zachovalých objektov. Boli začlenené do systému takzvaných krajinných celkov Maďarska. V roku 1967 bolo slávnostne založené takzvané prvé etnografické múzeum, ktoré bolo začlenené do systému vidieckych múzeí. V roku 1972 sa osamostatnilo ako prírodné etnografické múzeum, so sídlom v Szentendre, v údolí potoka Staravoda, na 46 hektárovom pozemku. Cieľom tohto múzea bolo ukázať zachovalú ľudovú architektúru, kultúru bývania, spôsoby hospodárenia a životný štýl, ktorým žili obyvatelia na území Maďarska. V krajinných celkoch sú začlenené celé domy alebo časti dedín z 18-19 storočia, k tomu patriace sakrálne, hospodárske budovy, stajne alebo aj salaš. Všetko s pôvodnými zariadeniami a predmetmi denného požívania tak na osobnú, sviatkov alebo počas dennej práce, takto ytvárajú celkový ráz danej dediny alebo oblasti.  

Múzeum je rozdelené do IX. krajinných celkov, uvedené roky sú kedy bola oblasť odovzdaná pre verejnosť:
Severné Maďarsko 2010
Hornozemské mestečko 2006 *
Horná Tisza 1974
Stredná Tisza 2010
Veľká dunajská kotlina vo výstavbe.
Južné zadunajsko 2005
Bakony a severný Balaton 2000
Západné zadunajsko 1993
Malá dunajská kotlina 1987
* Mestečko je bežný slovenský preklad právneho typu obce na rozhraní medzi dedinou a mestom či mesta s neúplnými mestskými právami (najmä právom usporadúvať pravidelné trhy), ktorý sa vyskytuje v mnohých krajinách. V minulosti tu na rozdiel od mesta bolo oveľa viac zastúpené poľnohospodárstvo. V Uhorsku - vrátane Slovenska - sa takéto sídlo volalo oficiálne (po latinsky) oppidum (14./15. storočie až 1871; po maďarsky mezőváros - doslova "poľné mesto"), podrobnosti pozri pod oppidum (Uhorsko). V Rakúsku sa nazýva(lo) Marktgemeinde (doslova "trhová obec"). V iných nemecky hovoriacich oblastiach sa nazýva(lo) Flecken, Marktflecken, Markt a podobne.

Cieľom múzea nie je len konzervovať túto kultúru. Tu organizované výstavy a akcie dovoľujú nahliadnuť do každodenného života dávnej obce. Obraz obce dopĺňajú nie len domy, pivnice, mlyny, kalvárie, stajne a dielne, ale aj tradičné hospodárstvo pozemkov , na ktorých nájdeme plodiny aktuálneho regiónu. Sú to mnoho krát plodiny nadnes už zabudnuté. Výstava je doplnená dennými činnosťami okolo domov - varenie a pečenie, tradičná vidiecka zábava počas sviatkov, náboženské obrady. Počas dočasných výstav si návštevníci môžu skúsiť tradičné remeslá. Hrnčiarstvo, pletenie košíkov, môžu sa oboznámiť ako sa v minulosti stavalo, alebo ako gazdinky prali v ére bez elektriny, ako využívali prírodné zdroje na obživu alebo liečbu.

Návšteva skanzenu je celodenným aktívnym programom pre celú rodinu od 5 do 95 rokov. Na prehliadku skanzenu potrebujete 8 hodín. Odporúčam zobrať si jedlo vodu a pohodlné topánky. Celková rozloha je 60 hektárov. Vystavených je 260 domov s kompletným historickým zariadením, Je zabezpečené na viacerých miestach WC. Celková dĺžka ciest je asi 5 km, chodiť je možné aj mimo ciest - od domu k domu. Pri každom dome je informačná tabuľa po nemecky anglicky a maďarsky. Pri hlavnom vstupe sa dá zakúpiť informačná knižka v cene asi 5€ po nemecky anglicky a maďarsky, kde je opísaný každý dom s ilustračnými fotkami a doplňujúcimi - vysvetľujúcimi informáciami. V celom areáli sú mapy a informačné tabule, kde sa čo dá najsť-pozrieť. Návšteva skanzenu je ideálnym spojením poznávania a pobytu v prírode. Celý areál je začlenený do národného parku Duna - Ipoly Nemzeti park. Preto na území múzea je nutné správať sa tak ako sa v národnom parku patrí.

Moje skúsenosti... Návšteva múzea pred 9 a 5 rokmi bola naozaj zaujímavá. Všetko fungovalo ako malo. Samozrejme spomínané aktivity nie sú každý deň. Majú ich počas sviatkov ako sú Veľká Noc, turice... atď, treba pozrieť rozpis programu. Počas prehliadky nás pri každom dome čakal niekto. Boli to často babičky v ľudovom kroji, ktoré vyšívali, čítali alebo len tak posedávali. Nakoľko každý dom mal majiteľa, každý dom mal svoj príbeh. Kto tam žil a ako, akú mal rodinu, ako mu plynul deň počas všedného dňa alebo sviatkov. Ako sa kto staral o dobytok alebo záhradku. Ak ste navštívili dielňu alebo dom pekára, vedeli vám presne povedať ako a čo vyrábal. Pre koho platil desiatok a či z toho vyžil alebo musel ešte obrábať svoje políčko. Všetky tieto informácie vám povedali. Dozvedeli ste sa ako a kedy bol dom postavený. Akou technológiou ho stavali. Kto financoval stavbu. Nebolo miesto kde by návštevník nedostal vyčerpávajúcu odpoveď.  

Čo bolo počas poslednej návštevy bolo trochu zarážajúce. Nakoľko sa skanzen rozrástol zo 46 hektárov na 60, pribudlo dva a pol krajinného celku a asi(?) peňazí je málo. Niektoré domy boli pri vchode zasklené, pozerať sa dalo, čítať sa dalo z informačného letáku ale nikoho ste nestretli. Ďalšia verzia je pobehovanie ustarostenej tetušky od domu do domu a ceduľky s nápisom "ihneď prídem". Pri mnohých domoch boli mladý študenti(?) asi brigádnici. Áno je pravdou, že to boli muzeológovia, reštaurátori alebo archeológovia, vedeli všetko technické o dome, ale osobný príbeh domu a život v ňom nepoznali. Zaujímavé bolo sledovať aj reakcie rôznych národov z celého sveta ako útrpne čakajú kým ich jediná pokladníčka nešťastne ďobkajúca do PC obslúži s lístkom. Pribudla historická železnica. Samozrejme nie je zadarmo, nie je ani veľmi drahá. Vráti sa im investícia? Je - má význam takáto železnica tam kde sa musí behať od domu do domu? Boli zrušené konské kočiare, ktoré zastavovali tam kde si zákazník povedal. Bol ten vlak ozaj dobrým nápadom? Dovolím si tvrdiť že podobná atrakcia takéhoto charakteru a komplexnosti nie je nikde na širokom okolí, áno sú malé regionálne skanzeny, ale takýto celonárodný projekt nie je nikde. Škoda, že sa nesnažia zachovať úroveň služieb ktoré mali s pred pár rokov. Nevadilo by ani zvýšené vstupné. Hocikde vo svete zaplatíte za kvalitnú výstavu alebo aj múzeum od 8 do 15 € na osobu. Tu sa platilo len 5 € Oplatilo by sa každému priplatiť si viac? Asi áno. Spomeňme ešte jednu zaujímavosť.

Počas výstavby skanzenu v areáli najväčšieho skanzenu Maďarska sa našli zachovalé základy Villa Rustica.   Ide o Obytnú vilu z III. storočia. Asi z roku 230 - 330. Jej celková rozloha je 5600 m2. Základy a obvodové múry sú takmer celé zrekonštruované a prístupné pre verejnosť. Za vstup do skanzenu sa platí. Vila bola objavená pri budovaní skanzenu v rokoch 1973 - 75. Jej rozmermi 67x78 metrov a 52 miestnosťami. Je to najväčší objekt na území Maďarska z III. storočia. Vila bola vykurovaná systémom vzdušnej cirkulácie - podpodlahového vykurovania. Podlaha bola zdobená mozaikou a steny ozdobili freskami. Neďaleko od vily bol dodnes existujúci prameň, ktorý zásoboval obyvateľov vodou. Nálezy jednotlivých nástrojov poukazujú, že obyvatelia pestovali vinič a prevádzkovali hostinec. Vila bola postavená na kopci. Pred vchodom mala takzvaný portikus. Vnútorné usporiadanie budovy je vidieť na obrázku. Miesto zvané tablinum bola reprezentatívna miestnosť pre hostí. Neodmysliteľnou súčasťou bol vnútorný dvor - átrium. Vila bola nepretržite používaná až do roku 390. Pokračovanie článku o rímskych pamiatkach na pravom brehu Dunaja...

Portikus je stĺpová predsieň pred hlavným vchodom do budovy. Bol používaný často v antickej architektúre, potom znovu aj v novovekom staviteľstve v monumentálnych budovách.