
Prvé tomuto podobné múzeum bolo založené na území Maďarska v 19 storočí. Základnou myšlienkou bolo vytvoriť múzeum, kde sa dá demonštrovať komplexný vidiecky život bývania, zo všetkým k tomu patriacim zariadením, ponímajúc prácu na dedine, remeslá, kultúru a tradíciu sviatkov. Od polovice 19 storočia sa vďaka kapitalizmu rozmáhal silný mestský modernizačný urbanizačný trend v krajine, tiahnuci od severozápadu v celej Európe. Vďaka tomuto začal rýchlim tempom zanikať tradičný vidiek. Prvý skanzen založil švédsky vedec Arthur Hazelius v roku 1891 neďaleko Štokholmu. Tu sa snažil pozbierať a zachrániť tradičnú Švédsku vidiecku kultúru bývania a života. Miesto bolo založené v mestskej časti Skansen, preto sa dnes každé takéto múzeum volá skanzen. Tento názov prebral od Švédov celý svet. Prvým maďarským skanzenom bola výstava milénia (
1000 ročné jubileum príchodu Maďarov do karpatskej kotliny) v roku 1896, kde bola veľkou atrakciou takzvaná etnografická dedina s 24 kompletne zariadenými domami. Bohu žiaľ po slávnostiach sa domy zbúrali. Predmety tam vystavené sa našťastie zachovali, dodnes zdobia zbierku v Szentendre. Na ďalšie pokračovanie veľkolepého projektu skanzenu bolo treba čakať takmer 70 rokov.

Dôvody boli tak finančné ako aj historické. V roku 1949, po ukončení Druhej svetovej vojny. Bol nápad skanzenu zase oživený. Spustil sa monitoring celej krajiny, vytvorili databázu objektov do ktorej bolo zahrnutých od 18 do 20 storočia viac ako 400 zachovalých objektov. Boli začlenené do systému takzvaných krajinných celkov Maďarska. V roku 1967 bolo slávnostne založené takzvané prvé etnografické múzeum, ktoré bolo začlenené do systému vidieckych múzeí. V roku 1972 sa osamostatnilo ako prírodné etnografické múzeum, so sídlom v Szentendre, v údolí potoka Staravoda, na 46 hektárovom pozemku. Cieľom tohto múzea bolo ukázať zachovalú ľudovú architektúru, kultúru bývania, spôsoby hospodárenia a životný štýl, ktorým žili obyvatelia na území Maďarska. V krajinných celkoch sú začlenené celé domy alebo časti dedín z 18-19 storočia, k tomu patriace sakrálne, hospodárske budovy, stajne alebo aj salaš. Všetko s pôvodnými zariadeniami a predmetmi denného požívania tak na osobnú, sviatkov alebo počas dennej práce, takto ytvárajú celkový ráz danej dediny alebo oblasti.
Múzeum je rozdelené do IX. krajinných celkov, uvedené roky sú kedy bola oblasť odovzdaná pre verejnosť:
Severné Maďarsko 2010
Hornozemské mestečko 2006 *
Horná Tisza 1974
Stredná Tisza 2010
Veľká dunajská kotlina vo výstavbe.
Južné zadunajsko 2005
Bakony a severný Balaton 2000
Západné zadunajsko 1993
Malá dunajská kotlina 1987
* Mestečko je bežný slovenský preklad právneho typu obce na rozhraní medzi dedinou a mestom či mesta s neúplnými mestskými právami (najmä právom usporadúvať pravidelné trhy), ktorý sa vyskytuje v mnohých krajinách. V minulosti tu na rozdiel od mesta bolo oveľa viac zastúpené poľnohospodárstvo. V Uhorsku - vrátane Slovenska - sa takéto sídlo volalo oficiálne (po latinsky) oppidum (14./15. storočie až 1871; po maďarsky mezőváros - doslova "poľné mesto"), podrobnosti pozri pod oppidum (Uhorsko). V Rakúsku sa nazýva(lo) Marktgemeinde (doslova "trhová obec"). V iných nemecky hovoriacich oblastiach sa nazýva(lo) Flecken, Marktflecken, Markt a podobne.

Cieľom múzea nie je len konzervovať túto kultúru. Tu organizované výstavy a akcie dovoľujú nahliadnuť do každodenného života dávnej obce. Obraz obce dopĺňajú nie len domy, pivnice, mlyny, kalvárie, stajne a dielne, ale aj tradičné hospodárstvo pozemkov , na ktorých nájdeme plodiny aktuálneho regiónu. Sú to mnoho krát plodiny nadnes už zabudnuté. Výstava je doplnená dennými činnosťami okolo domov - varenie a pečenie, tradičná vidiecka zábava počas sviatkov, náboženské obrady. Počas dočasných výstav si návštevníci môžu skúsiť tradičné remeslá. Hrnčiarstvo, pletenie košíkov, môžu sa oboznámiť ako sa v minulosti stavalo, alebo ako gazdinky prali v ére bez elektriny, ako využívali prírodné zdroje na obživu alebo liečbu.
Posledné komentáre